Alexander Moyzes. Veľkosť Moyzesovho nadania, jeho profesionálne skladateľské školenie a jeho rozsiahla pedagogická činnosť (jeho žiakmi boli L. Holoubek, Š. Jurovský, D. Kardoš, A. Očenáš, T. Frešo, I. Hrušovský, L. Burlas, I. Parík, J. Sixta, J. Hatrík, I. Konečný, I. Bázlik, B. Hronec, V. Kovář, V. Patejdl, P. Breiner, a N. Donátová) ho postavili do úlohy zakladateľskej osobnosti modernej slovenskej hudobnej kultúry (popri E. Suchoňovi a J. Cikkerovi). Vo fáze umeleckého dozrievania bol pre neho rozhodujúci vplyv neskororomanticko a impresionisticky orientovanej českej moderny, predovšetkým V. Nováka. V 20. a 30. rokoch experimentoval pod vplyvom Parížskej šestky a I. Stravinského na ploche menších útvarov s antiromantickými, „civilnými“ postupmi (Vest-pocket suita) a prvkami džezu (Divertimento, Jazzová sonáta, Fox etuda). Paralelne s týmto smerom, ktorý čoskoro opustil, však komponoval už i rozsiahlejšie diela (Symfónia č. 1 a č. 2), kde v rámci tradičných foriem výstavby pracoval so silne chromatickým tónovým materiálom, ktorý podľa vzoru V. Nováka rozširoval o sublimované elementy slovenskej ľudovej hudby (najmä jej staršej, modálnej vrstvy). Pre jeho osobitý hudobný štýl, ktorý sa v celom priebehu jeho tvorivého života najplnšie prejavoval v jeho symfonickej a komornej tvorbe, je príznačná majstrovská tematická práca, ktorá zakladá rozmanito riešenú, ale vždy konzistentnú a pútavú teleologickú výstavbu veľkých hudobných plôch, pričom v cyklických skladbách hudobné témy často necháva prechádzať z jednej časti do druhej. Pokiaľ ide o výraz, sú pre Moyzesa, podobne ako pre D. Šostakoviča, príznačné dve polohy: epická šírka spojená s rozvíjaním mohutných gradácií a existenciálne hlboká, nezriedka bolestná meditácia (napr. v Largu Symfónie č. 7, venovanej pamiatke skladateľovej dcéry). Výraznou spoločnou črtou oboch polôh je objektivizujúca mužnosť, ktorá dodáva presvedčivosť i pátosu Moyzesových symfónií. V poslednom tvorivom období sa v jeho hudbe v zvýšenej miere uplatnili archaizujúce prvky v spojení s klasickou čistotou a prehľadnosťou hudobnej architektúry (Partita na poctu majstra Pavla z Levoče). Jeho rozsiahla folkloristická tvorba siaha od prostých úprav ľudových piesní cez kompozície pre folklórne súbory (najmä SĽUK a Lúčnicu) až k orchestrálnym suitám s folklórnou inšpiráciou a koloritom (Váh; Tance z Pohronia; Tance z Gemera), pričom obzvlášť majstrovsky v nej rozvinul predovšetkým poetiku slovenských zbojníckych a lúčnych piesní." ( text: Vladimír Zvara ) PROGRAM: Tri skice o Bratislave, op. 29; Symfónia č. 11, op. 79. Pripravil redaktor Peter Dan Ferenčík