Prečo chodili na východe v horúčavách v kožuchoch? Američania menili náš kroj
Prečo sa naši predkovia potili v lete v kožuchu? Kam zmizli čepce a čo je to kikľa?
Objavenie Ameriky v minulých storočiach ovplyvnilo chudobné oblasti aj východného Slovenska. Väčšinou muži si kupovali „šífkartu“, čo bol lístok na loď do Ameriky, odkiaľ sa vracali domov so zarobenými peniazmi. Prichádzali aj s novými nápadmi na obliekanie.
Zdroj: RTVS
Na košuli pribudol golier
V Zemplínskom múzeu v Michalovciach majú zbierku typického odievania na Zemplíne z minulých storočí. Pre reláciu Kapura etnograf Maroš Demko ukázal zaujímavosti z tohto folklórneho pokladu: „K sviatočnému odevu pre muža v
nedeľu, či na sviatočné príležitosti, zábavy a podobne patrili drlichové
nohavice a po zemplínsky košuľa, plus vesta lajblík. Líšili sa podľa
dediny pri zdobení výšivkou.“
V Michalovciach majú vystavené košele zozbierané z viacerých obcí. Etnograf na nich dokumentoval zmenu folklórnej módy v našom kroji: „Vývojovo k starším košeliam
patria tie, ktoré ešte nemali golier. Tie mladšie sa začali šiť v
20-tych, 30-tych rokoch 20. storočia, keď sa začali vracať Amerikáni a
priniesli si so sebou módu golierov do košieľ. Zároveň sa šili krajšie,
lepšie, vlastne zdobenejšie košele. Máme tu aj ukážku lajblíkov, kde pre
Zemplín je typická trojradová výzdoba gombíkov, kým tí bohatší mali
naviac, nuž si dali štyri rady gombíkov, čo bol znak bohatého mládenca.
Kikľa sa po zemplínsky volá kabátik, ktorý môžeme prirovnať k rifľovej
bunde. Nosila sa v prechodných obdobiach na jeseň a na jar na košeľu do
chladnejšieho počasia.“
Svadby v lete boli výnimočne
Bohatší sedliaci si obliekali bohato vyšívané kožušteky. Tie sa nakoniec stali obradovým oblečením, ako vysvetlil Maroš Demko: „Svadby bývali na dedinách najmä
v období, keď sa nepracovalo na poliach, teda v januári a februári.
Potom od pôstu do mája. V lete nebývali zvykom, ale keď sme robili
etnografický výskum, tak nám povedali, že na svadbu v auguste prišli v
kožuchoch, čiže potilo sa z nich, ale museli ukázať, že na to majú.“
Móda najmä žien sa po vydaji úplne zmenila. Ako etnograf vysvetlil, kým nevydatá žena mohla mať bielu spodnú sukňu, vydatá už len tmavej farby: „Typický odev dievky a vydatej
ženy sa veľmi líšil, hoci mohli byť vekovo aj rovesníčky. Vydatej žene
patrila šatka na hlavu a tmavšie farby sukní. Vplyvom návratu mužov z
Ameriky zmizli čepce. Predtým v starších časoch čepce ženy nosili, ale
zrazu už na konci 19. storočia ich niet. Aj desať sukní si niekedy
obliekali dievčatá, keď šli na zábavu. K
sviatočným odevom žien patrili oplecká, živôtiky, vesty, lajblíky
zdobené flitrami podľa toho, ktorá koľko mala peňazí a koľko ozdôb si
kúpila. Spodné sukne sa volali piloty a vrchné sukne kabáty.“