Silný rozhovor s lekárom Dobiášom: Slováci si dobrovoľne ničia zdravie, zlá prvá pomoc neexistuje

„Každý lekár má v hlave cintorín pacientov, ktorým nevedel a nemohol pomôcť, ale aj úsmevné spomienky spojené s neskromným pocitom úspechu," hovorí Viliam Dobiáš, ktorý zachraňuje životy viac ako 50 rokov.

Po ukončení vysokoškolského štúdia pôsobil na anesteziologicko-resuscitačnom oddelení, kde sa neskôr stal primárom. Po viac ako 20 rokoch sa však rozhodol pre radikálnu zmenu.

„Z pohodlia nemocnice som cez 3 roky manažovania Červeného kríža prešiel na záchranku. Mladí ľudia túžia po adrenalínových dobrodružstvách, mňa to prepadlo na začiatku druhej polovice života,“ priblížil skúsený lekár.

Pracovný život Viliama Dobiáša je od ukončenia vysokej školy úzko spojený so stresom, adrenalínom a neustálym tlakom. Dramatické chvíle však podľa slov Viliama Dobiáša vždy vyvažuje radosť z dobre odvedenej práce a vedomie, že niekomu pomohol.

„Občas sa mi na verejnosti niekto prihovorí aj po rokoch s tým, že som jemu alebo niekomu z rodiny kedysi dávno pomohol. To sú nemerateľné benefity práce zdravotníka, ktoré dobijú baterky, udržiavajú radosť z práce a zo života,“ dodáva.

Smutnou, no neoddeliteľnou súčasťou jeho práce sú aj prípady, kedy sa život pacienta napriek obrovskej snahe nepodarí zachrániť.

„Predovšetkým musím mať čisté svedomie, že sme ako tím urobili všetko, čo bolo treba a prípadne aj trochu navyše. Potom pomôže viera v Boha, ktorý riadi moje kroky aj osudy ľudí. Je výhodné byť pokorný a uvedomovať si, že je niečo čo nás presahuje. Je to základ psychohygieny aj pre neveriacich,“ odpovedá na otázku, ako sa s takýmito prípadmi vyrovnáva.

Najväčšia chyba pri prvej pomoci? Nečinnosť

Viliam Dobiáš ďalej vysvetľuje, že väčšinu pacientov sa záchranným zložkám podarí dopraviť do nemocnice živých.

„Naposledy mi zomrel pacient v mojej prítomnosti na adrese bydliska asi pred 5 rokmi. Nerátam do toho neúspešné resuscitácie po zastavení krvného obehu mimo nemocnice, keď ide o starého a chorého človeka, alebo svedkovia príhody nezačnú s oživovaním, ale čakajú na príchod záchranky,“ hovorí a upozorňuje, že nezačatie resuscitácie je najväčšou chybou, ktorej sa laici dopúšťajú.

„Aj nie celkom dokonalá prvá pomoc je lepšia ako žiadna. Bez pomoci je často šanca na prežitie 0, s poskytnutím výbornej pomoci 90%, ale s nie celkom optimálnou pomocou aspoň 50%. Ktorú možnosť si vyberiete ako prvú,“ pýta sa Dobiáš.

„Človek v bezvedomí, ktorý nedýcha, má zastavené srdce a je mŕtvy. Nespravíte nič, mŕtvy ostane. Začnete oživovať a jeho šanca na prežitie môže byť aj 80%. Ľudia nezačnú oživovať, aby mu náhodou nezlomili rebrá. Prežiť s 3 týždňovými bolesťami rebier alebo byť mŕtvy?“

Lekár vysvetľuje, že pri každom úraze treba zistiť iba 2 veci: prítomnosť vedomia a dýchania. Následne máme 4 možnosti:

1. pri vedomí a dýcha – opýtam sa, čo sa stalo a pomôžem,
2. v bezvedomí a dýcha – otočiť do stabilizovanej polohy naboku, aby sa nezadusil zatečením žalúdočného obsahu do dýchacích ciest,
3. v bezvedomí a nedýcha – začať oživovanie stláčaním hrudníka a záchranným dýchaním,
4. pri vedomí a nedýcha – upchatie dýchacích ciest jedlom/drobnou hračkou – údery do chrbta a stláčanie brucha = Heimlichov manéver.

Slováci si dobrovoľne ničia zdravie

„Neskutočne veľa ľudí si dennodenne ničí zdravie absolútne nevhodným životným štýlom a keď prepuknú choroby, tak nadávajú na zdravotníctvo, že ich nevie vyliečiť proti ich vôli. Sú to všetci obézni, nedisciplinovaní pacienti s cukrovkou, vysokým tlakom a sedavým zamestnaním so sedavým spôsobom trávenia voľného času,“ neskrýva svoje rozhorčenie lekár s vyše 50-ročnými skúsenosťami.

Záchranára hnevajú aj nezodpovední cyklisti, ktorí podceňujú dôležitosť prilby. „Otrasy mozgu u cyklistov po páde bez prilby ma iritujú, lebo viem, že časť z nich bude mať o 5 až 10 rokov epilepsiu a nebudú si pamätať prečo. Zažil som aj na mieste mŕtvych cyklistov, ktorým by prilba určite zachránila život,“ popisuje nepríjemné zážitky z lekárskej praxe.

Na otázku, či sa stretáva s tým, že pacient odmietne zdravotnú starostlivosť, odpovedá s humorom sebe vlastným.

„Každý svojprávny a plnoletý má právo odmietnuť zdravotnú starostlivosť po primeranom vysvetlení aj za cenu trvalých následkov alebo úmrtia. Stane sa mi občas, že pacient odmietne. Najprv vysvetlím, keď nestačí, poviem, že môže umrieť a keď nepomôže ani to, opýtam sa manželky, či chce byť vdova a potom ona pozrie škaredo na manžela a ten je v sanitke rýchlejšie ako posádka,“ približuje lekár.

Sledujte prácu záchranárov zblízka

Prácu záchranných zložiek približuje aj nový formát Tiesňová linka, ktorý môžete sledovať každú stredu o 22.05 na Jednotke. Vďaka tomuto originálnemu programu môžete vidieť dramatické zásahy záchranárov takmer v priamom prenose.

„Kameraman ide s nami na výjazd. Ja a záchranári robíme presne to isté, ako keby tam kamera nebola. Akonáhle sa začnem sústreďovať na chorého a rodinu okolo, nevnímam príliš okolie, iba ak to súvisí s okolnosťami úrazu,“ popisuje záchranár zákulisie natáčania úspešného formátu.

„Sme jediní zdravotníci, ktorí robia pod dohľadom verejnosti,“ priznáva lekár a s neskrývanou hrdosťou dodáva, že podľa prieskumov je záchranná zdravotná služba jednou z najlepšie fungujúcich častí zdravotníctva s najväčšou spokojnosťou verejnosti. „Sme na to renomé hrdí a snažíme sa udržať si priazeň všetkých chorých a ich blízkych.“

Tiesňovú linku môžete sledovať v stredu o 22.05 na Jednotke alebo v našom online archíve.

25 50 75 90