Životopis

Vladimír Morávek v roku 1968 maturoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave v odbore fotografia. Pokračoval na Filmovej a televíznej fakulte (FAMU) Akadémie múzických umení v Prahe, odbor filmový a televízny obraz – kamera, ktorúý ukončil v roku 1975 a získal titul MgA. (magister umenia).

Mnohostranný kameraman

Po ukončení štúdia nastúpil do Československej televízie v Bratislave , kde pracoval až do roku 2006. Vždy chcel pracovať na tvorbe televíznych filmov a inscenácií a na veľkých projektoch, no televízia mu v tom čase mohla ponúknuť iba miesto spravodajského kameramana. Ale počas svojho pôsobenia v Slovenskej televízii napokon prešiel všetkými redakciami, takže okrem spravodajských a dokumentárnych relácií , participoval aj na slávnych televíznyhc „ pondelkoch“ v ktorých bratislavské štúdio v rámci federálneho programu vysielalo televízne inscenácie, stál za priamymi prenosmi populárnych a súťažných programov ako napr. Klub mladých či Dvaja z jedného mesta, podieľal sa aj na prenosoch z divadelných predstavení . Ako sám hovorí: „Kamerou z reality vyberáme len to, čo potrebujeme, neraz časovo, farebne a inými spôsobmi ju upravujeme. Každý z nás ju svojsky vníma, a tak sa aj my obrazom identifikujeme, vyjadrujeme.“

Najväčšie profesijné zážitky z práce na tvorbe umeleckých programov mal s režisérmi Miloslavom Lutherom a Martinom Kákošom. Cení si aj spoluprácu na dokumentoch, ktoré režírovali Juraj Takáč, Gustáv Kendy , a Gejza Ďuriak. Morávkov kameramanský rukopis je aj na populárnej relácii Anjeli strážni s Alenou Heribanovou. Z významných spravodajských podujatí, na ktorých sa podieľal ako kameraman, spomeňme návštevu Leonida Brežneva, Georgea Busha st., pápeža Jána Pavla II. a princeznej Diany.

Z kolegov - kameramanov si vážil Mariana Minárika, Stanislava Szomolányiho a Ladislava Krausa.

Esencia príbehu

Od roku 2006 je umelcom v slobodnom povolaní. Žije a tvorí v Bratislave. Po odchode z televízie sa naplno venuje sochárskej a rezbárskej tvorbe. Začínal figurálnou tvorbou s motívmi detí a betlehemov, pričom bol očarený gotikou a starým ľudovým umením. Postupne si vypracoval vlastný výrazný rukopis a formu. Tvorí sochy rôzneho tematického žánru, od sakrálnych motívov (madony, anjeli, betlehemy) po krásu koní, klaunov, múz, rozprávok a hudobných motívov.

V poslednom období „číta“ z rôznych starých kusov dreva ich životné príbehy a záznamy. Vyjadruje sa v metaforách, symboloch a znakoch. Pre zvýraznenie svojho zámeru sochy koloruje a dopĺňa starými kovovými predmetmi, ktorým dáva nový, symbolický význam. Zúčastňuje sa sympózií a výstav doma aj v zahraničí. Ako sochár vystavoval vo Viedni, Budapešti, Berlíne, Krosne, Prahe, Bratislave a na Medzinárodnej výstave betlehemov v Arles a Pompejach.