História

Pavol Titka

TITKA, Pavol

televízny rekvizitár

Dátum narodenia: 27. 2. 1951, Nitra

Dátum úmrtia: 19.9.2024, Galanta, pochovaný v Nitre

Životopis

Pavol Titka sa po ukončení ZDŠ v roku 1966 prihlásil v Nitre na Strednú priemyselnú školu stavebnú, ktorú ukončil v máji 1970. Od skorého detstva hral za Nitru hokej, ktorý však po desiatich rokoch musel zanechať pre problémy s chrbtom.

Od októbra 1970 začal ako externista pracovať v Československej televízii (ČST) Bratislava ako pomocný rekvizitár. Podľa výberu výtvarníka potom vozil potrebný nábytok a rekvizity z televíznych skladov v budove terajšieho divadla Aréna v Petržalke na miesto nakrúcania. Neskôr už mala STV sklady priamo v Mlynskej doline. Ak tam nenašli potrebný nábytok, rekvizitár ho pre scénografa musel vypožičať či zháňať v skladoch ČST v Prahe na Kavčích horách alebo v divadelných depozitoch SND. Bol to čarovný a záhadný svet sám osebe, Titka sa medzi regálmi a množstvom sôch, predmetov, obrazov, kobercov neraz cítil ako v rozprávke alebo v inom svete. „Potešením bolo niekedy si na chvíľu sadnúť do barokového kresla, alebo si nepozorovane ľahnúť a vystrieť si chrbát v kráľovskej posteli.“ zaspomínal si Pavol Titka, ktorý patril k známym a obľúbeným „televízakom“.

Veľmi si potrpel na svoj vzhľad, upravenosť a čistotu. Dve desaťročia hral hobby hokej v televíznej lige, ktorá mala až 9 mužstiev. No STV reprezentoval aj mimo Bratislavy, v zápasoch proti Dukle Trenčín, proti kolegom z televízneho štúdia v Banskej Bystrici či v Kladne proti mužstvu Českej televízie. Celý svoj profesionálny život (od apríla 1975 až do konca) bol Pavol Titka interným zamestnancom bratislavskej televízie – v jednej jedinej profesii - rekvizitár.


Viditeľne neviditeľná profesia

STV mala vlastné dielne, v ktorých sa mnoho vecí vyrobilo, prispôsobilo, opravovalo. Napríklad čalúnnici dokázali ušiť závesy, záclony, paravány, poobťahovať stoličky, kreslá pohovky. S drobnými dekoračnými predmetmi, takzvanými hracími rekvizitami, to bolo podobné, no zložitejšie. Niekedy sa rekvizitárovi nedarilo potrebný predmet zohnať ani zapožičať... Cenné veci a drobnosti potom kupovali v starožitnostiach alebo v bazároch.Televízia ako štátna inštitúcia mala na to fondy. Niektoré veci si rekvizitári museli požičiavať od súkromných osôb – od rôznych zberateľov či od chalupárov. Najťažšie sa obstarávali zbrane a predmety do detektívok. Občas sa stalo, že nejaký prepotrebný predmet zohnal Pavol Titka s kolegami na poslednú chvíľu a ukladal ho na stôl v štúdiu mimo záberu (hoci sa už na opačnej strane rozbehla ostrá klapka).


Ako to fungovalo v rekvizitárni?

„Mojimi najbližšími kolegami pri nástupe boli Klára Bájová, Vlado Fuksa, Ivan Margetíny, Marián Benko. My mladí sme boli priradení vždy k niektorému zo starších kolegov, ktorému sme pomáhali, a postupne sme sa do remesla zaúčali. Popri práci sme mali rôzne kurzy, museli sme čítať príručky a naučiť sa rozoznávať rôzne slohy, aby sme sa vyznali, ktorý nábytok, aké tvary, vzory, materiály patria k tomu či onomu štýlu. Aby sme vedeli, čo v ktorom historickom období k nábytku patrí, čím treba napríklad doplniť písací stôl v pracovni z obdobia pred prvou svetovou vojnou alebo nočný či kozmetický stolík z období rokoka. Slovko pochádza z latinského requisitum – potrebná vec. A veru, sú to veci prepotrebné, často nenahraditeľné pre hercovu akciu. V 70. aj v 80. rokoch bol kolobeh a výroba TV inscenácií neuveriteľne rýchla. V Slovenskej televízii bolo na výrobu inscenácie spravidla päť dní, jeden deň rezerva, v noci búranie a v nedeľu sa už stavala dekorácia na ďalšiu inscenáciu. Každý týždeň jazdilo s nábytkom a dekoráciami sem-tam až 5-6 nákladných áut. Pamätám si ešte, že sa súbežne nakrúcalo v stiesnených priestoroch Tržnice v centre Bratislavy, no potom už súbežne vo viacerých štúdiách v Mlynskej doline. Úplne bežné bolo zariaďovať na prvú klapku aj 7 - 8 scén.“