MATULÍK, Ivan
Herec, recitátor, organizátor eventov
Dátum narodenia: 29. jún 1938, Bratislava
Životopis
Ivan Matulík vyštudoval herectvo na VŠMU, chodil do ročníka s Martinom Hubom, Jurajom Slezáčkom, Michalom Dočolomanským, Ľubom Gregorom či „Macom“– Petrom Debnárom.
Postupne účinkoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v Divadle SNP v Martine, v žilinskej Scéne, hosťoval v Poetickom súbore bratislavskej Novej scény, pôsobil ako vedúci Hudobno-dramatického odboru Štátneho konzervatória v Bratislave. Hral napríklad vo filmoch „Ako sa Vinco zaťal“ alebo „Krajinka“. Najviac ho však preslávila bábka Dancúľa zo začiatku 80. rokov, ktorej v detskej televíznej relácii Československej televízie prepožičal hlas. Pracoval a pôsobil vtedy v Hlavnej redakcii vysielania pre deti a mládež (HRVDM) v Mlynskej doline.
Účinkoval v desiatkach rozprávok, kreatívne tvoril interaktívne pásma, na konte má spoluprácu pri stovkách animovaných filmov. „Kto vtedy dokázal odtrhnúť deti od nedeľného dopoludnia pred televízorom?“ – pýta sa „nezmar“ Matulík. Počas televíznej kariéry okúsil aj kôrku spravodajského chlebíka. Ako redaktor a režisér Televíznych novín nakrútil okolo 200 reportáží, v ktorých často približoval osobnosti vtedajšieho sveta vedy a umenia.
Niet malých rolí
Ako herec mal Ivan Matulík šťastie, že vďaka ústrednému riaditeľovi STV Jaroslavovi Hlinickému, šéfovi Litdramu Ivanovi Králikovi, sa vytvoril priestor pre umeleckú erupciu scenáristov, dramaturgov a režisérov. Vtedy sa vytvorili skvosty nielen československej, ale i európskej úrovne! Mário a kúzelník, Balada o siedmich obesených, Krotká - všetko s víťazstvami na prestížnych festivaloch.
STV je jeho „materskou loďou“
„Ako som vnímal ten čas, tú našu ‚materskú lietadlovú loď‛, často rozkolísanú studenými vlnami ideových bojov so svetovým imperializmom? ‚Taká to bola doba,‛ zvykneme hľadať alibi pre svoje osobné zlyhania. Lebo tá doba bola veľkorysá k tvorbe, diktátorská k obsahu, často krutá k personálnemu obsadzovaniu. No často viacej ako milosrdná k odvážnym, tvorivým počinom, lebo bola žičlivá k osobnostiam, nekompromisná k ‚ideovým omylom‛, vkusná v milostných príbehoch, netolerovala diletantizmus, nestrpela tuposť poklesnutých žánrov, ktoré sú dnes takmer samozrejmosťou... Bol tam čas na tvorivú atmosféru na pľaci, kde bola šanca dôkladne rozkrývať vzťahy v často veľkorysých výpravách, podmieňovaných schváleným scenárom, ale potom už daný v šancu len a len tvorivým a ľudským rozmerom dramaturgických, produkčných a najmä režisérskych osobností. Nie stranícke knižky vždy podmieňovali možnosť realizovať sa. To iba tí snaživejší uťahovali obruč ‚ideovej čistoty‛, aby prekrývali, či skôr maskovali svoj netalent. Poznali sme ich a pohŕdali nimi! Netvorili, ale potvorili, vzďaľovali sa a nie približovali k ideám.... Áno, aj taká to bola doba!“
Verný umeniu a kultúre
Stále pracuje ako kreatívny producent na niekoľkých filmových projektoch. Ivan Matulík je však najmä známa postava slovenskej bohémy. Je zábavný, výrečný, kamarátsky. Patrí k tým, pre ktorých kontakt nie je problém, a tak sa "pozná s každým“ nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Po roku 2000 sa jeho pozornosť sústredila i na organizátorskú a producentskú činnosť v oblasti výtvarného umenia. Stal sa galeristom. Založil a prevádzkuje GALLERY PENATI a v roku 2024 mu vyšla kniha „Bolesť krásy – Slzy duše“ (reflexie na obrazy Milana Herenyiho).
Odporúčame
Prečo pyramída?
Retro noviny
